Škótsko – West Highland Way 2007

Vsetko to začalo spomienkou kamaráta na jeho pobyt v Škótsku, ktorú datujem asi s pred roka. To som sa už pri predstave machom porastených oblých kopcov v duchu balil. Samotná realizácia sa striedala s problémami nájsť vhodný termín kvoli práci, trochou vlastnej pochybnosti (ako obvykle) a ale hlavne veľkým nadšením, ktoré ma nakoniec prenieslo 1. augusta 2007 až na pražské letisko (vlastne ma tam doviezol skoro ráno strýko). Trasa Praha – Londýn – Glasgow.

Popri čakaní na lietadlo zostáva možnosť adaptovania na Škótske cenz v bare tranzitnej zóny (so spatnou platnosťou možem povedať že preadaptované). Nikdy som netušil že na letisku je ortodoxným veriacim každého druhu k dispozícii modlitebňa, aj keď predstava modliaceho sa kresťana, vedľa neho muslima s koberčekom a následne mantrujúceho buddhistu v sidhásane ma pobavila.

V Glasgove ma privítalo pekné počasie, mojim prvým cieľom bola malá dedinka na okraji jayera Loch Lomond, kde som sa mal napojiť na trasu West Highland Way. Tu je na mieste malá poznámka k vodičským schopnostiam miestnych autobusákov. Ja som teda na divokú jazdu zvyknutý, pražská MHD jazdí na východo-európsky sposob, ale tento bol ešte lepší. Vodič, ktorý mi pri nástupe pripadal vyrovnaný, šťastne ženatý, si evidentne niečo počas jazdy kompenzoval. Nielen že šiel stále po zlej strane cesty, ale zásadne pri značke SLOW zbesilo pridával plyn.

1. Deň : Balmaha

Neďaleko Balmahy som ešte večer vyliezol na miestny kopec Conic hill, odkial je nádherný výhľad na Loch Lomond. Svietilo slkno a ja som si medlil ruky, predsa len v tom Škótsku svieti slniečko. To som si medlil ruky naposledy na najbližších 6 dní.

 

Loch Lomond

Pohľad na jazero Loch Lomond z Conic Hillu

 

Pohľad na jazero Loch Lomond z Conic Hillu

 

Pohľad na jazero Loch Lomond z Conic Hillu

Prvú noc som zastanoval v Millarochy Bay Campsite (6.5 libry za noc a stan), pri stavaní stanu som sa zoznámil s miestnou špecialitou – midges – teraz budem sprostý, ale je to kurva v koži komára, nijak inak sa to nazvať nedá.

Ovečky sú tu všade, táto je čerstvo ostrihaná

 

Tento Loch je jednou zo zásobární vody pre Glasgow

2. deň : Balmaha – Inversnaid

Z tohto dňa plynie veľké ponaučenie – baliť si batoh sám aby človek po ceste mal terč svojich nadávok blízko. Krásna cesta vedie popri jazere Loch Lomond obklopeného z oboch strán horami. Po ceste stretávam párik z Paríža, navzájom si pochválime foťáky (je to Canonista) a on obdivuje moju nezlomu voľu pri nosení statívu.

V Invernane som sa rozhodol pokračovať do Inversnaid-u, tažko povedať či to bol dobrý nápad, dorazil som tam až podvečer. Hneď na začiatku dediny je veľký, pekný (a drahý) hotel Inversnaid, ja som mal namierené do Bunkhouse hostelu. Vonku na terase sedí týpek, pripomínal mi trochu Lenona a predstavuje sa ako majiteľ Bunkhouse hostelu, že ma tam hodí – to sa proste takto navečer neodmieta. Týpek exol Guinessa (miestne pivo) a šli sme. Povodne som chcel zobrať izbu (17 libier) ale keď týpek zistil že som z východnej európy, opomenul možnosť postaviť si stan pri hosteli, tak to som bral (6 Libier).

Príjemný večer v spoločnosti takmer krajanov, ktorý tam dočasne pracovali v kuchyni – Ondra a Lenka. Lenke vdačím aj za zbalený obed na budúci deň v zmysle musíme si pomáhať, za čo jej ešte raz ďakujem. S Ondrom sme s večer dali fľaškového Budvara, nato že pivo nepijem mi sadol fajn.

Takto vyzerá klasická škótska krava, naštastie je mierumilovná

 

Klasický prežúvavec

 

Počasie sa pokazilo a ostalo pod mrakom na dlhú dobu. Pohľad na Loch Lomond z trasy WHW

3. deň : Inversnaid – Crianlarich

Tento úsek je označený ako najťažší, dráma to zas nie je, ale popri jazere je mnoho skalných prielezov, ktoré spomalujú cestu. Po ceste pri jazere vedie do skál odbočka k jaskyni Rob Roya. Vyvolala len ľahký úsmev, nemal som chuť sa tam trebať, toľko k historeckej náplni mojej cesty.

Od konca jazera začína nefalšovaná Vysočina, moje vysnívané machom porastené kopce, údajne však boli kedysi dávno odlesnené umelo. Postupne si na ten pocit krásy zvykám a už len ticho kráčam. O rána padá tichý teplý dážď, dáva krajine melancholický ráz. Po ceste pri rieke Falloch sú pekné vodopády – Falls of Falloch, pekné miesto na oddych.

Všetká poda je súkromná, oddelená takýmito múrikmi alebo plotmi

Dnes som si siahol hlboko do síl, takže v Crianlarich beriem SYHA Hostel (15 Libier za ložko), potrebujem vysušiť v podstate všetko, naštastie tu je Drying room.

Kravičky sa pasú všade

všade

a všade

Na recepcii som ohlásil odchod v skorých ranných hodinách, druhý deň ráno sa tam pritackám so zlepenými očami o osmej hodine takže vyzerám trápne. Ale žiadny východ slnka sa nekonal, takže pohoda.

4. deň : Crianlarich – Tyndrum
Na chvíľu vykuklo slniečko a už zas prší. Cesta vedie lesom, následne nízkym porastom, po ceste nič mimoriadne. Večer prichádzam k skutočne malebnej dedinke Tyndrum, nepriehliadnuteľný nápis informuje o poslednej možnosti nákupu zásob potravín na najbližších 50km. Usadil som sa v kempe By The Way (6 Libier za noc a stan) a vyrazil na nákup do sympatického rodinného obchodíku Brodies. Hecnem sa a investujem 8 Libier z čoho je slušný nákup vrátane mlieka a čokolády.
V kempe sa zoznamujem s Nemcami, jeden z nich je protestantský kňaz aj s manželkou. Sledujem Angličana, ktorý zobral svojho syna na výlet asi priamo od Play station, ukazuje mu ako sa varí večera, sakra ale mu to ide, ešte že som po večeri. Moja večera bola konzerva s nápisom BEEF, obsah som ale neidentifikoval , nebolo to však zo sekcie chovateľské potreby.

Inak nič proti nemcom, ale nechápem prečo si postavili stan 20 cm od mojho ked všade okolo je mraky miesta, neriešim, som unavený.

5. deň : Tyndrum – Inveroran
Po tom čo nás s nemcami utužil večer dážď a antipatia k midges, ráno balím pomerne skoro, nie však dosť na to aby som spenaltoval tesnú polohu stanu. Dnešný úsek sa dá absolovvať aj na bicykli, ale ja by som to proste nerobil. Ide sa vačšinou planinami, vedľa cesty to vyzerá na mach a vysokú trávu, po našľapnutí sa prejaví špongiovitý charakter pody – prehupnem a čvachtá to aj 5 cm. Na obed si dávam čaj v batožkárskej časti hotelu Inveroran, obaja barmani sú Maďari. Dnes sa utáborím kúsok za dedinou (vlastne sú to len 2-3 domy a hotel) a tak prvý krát stanujem mimo kempu.

Prší od obeda až do nasledujúceho rána a tak uveznený v stane demonštrujem sám sebe výhody švajčiarskeho nožíka a strihám si nechty na nohách. Po 15 hodinách ležania ráno vyskočím a prchám preč.

Staré borovice pri lazere Loch Tulla nedaľeko Inveroranu

 

Na správne svetlo k tejto fotke som v stane strávil 15 (ok, vratane noci 🙂 ) hodin, nedočkal som sa

 

Kdesi za dedinkou Inveroran

6. deň : Inveroran – Kinlochleven

Cesta stúpa súvisle pár kilometrov a doobeda prejdem hodný kus. Z najvyššieho bodu sa rozprestie pohľad na Rannoch Moor – močariská a rašeliniská, moc ma to neberie. Cesta je vyššie položená a okolie fotogenické, počasie mi ale nepraje a tak nechám foťák v kapse.

Cestou som nestretol nikoho, ale pred vrcholom vidím žltý nárazový stan. S jeho majiteľmi sa stretávam v Climbing bare hotelu Kingshouse pri vstupe do údolia Glen Coe. Sú to Dáni, idú zmáknuť Ben Nevis, no vela stastia prajem. Povodne som tu chcel spat, ale je len obed a navyše ubytovňa je tu zrušená, hotel príliš drahý. Kráčam údolím Glen Coe, nádheru ruší nielen zlé počasie ale hlavne frekventovaná cesta. Následuje výstup na najvyšší bod WHW – Devils staircase. Výstup nie je tak dramatický ako názov, ale po skoro 20 km v nohách to dnes ide pomaly. Večer teda beriem izbu v hosteli Blackwater house v Kinlochlevene (15 Libier za ložko a noc), nemci statočne stanujú.

Cestou k Devils staircase, pravdepodobne údolie Glen Coe

7. deň : Kinlochleven – Glen Nevis

Na poslednom úseku má krajina odlišný ráz, kamenistý ako niekde na náhornej plošine. Je to ale krásna a pomerne dlhá prechádzka, počas oddychu sa zoznamujem (skor oni so mnou) s párom Angličanov – cca 60 ročných. Pán je učiteľ, nezaprie sa a vysvetľuje mi históriu niektorých miest. Napríklad v jazere, na ktoré svorne pozeráme, je malý ostrov kde vraj žil Macbeth. Trochu smutná je devastácia krajiny pred parkom Glen Nevis, na ceduliach tvrdia že ťažia kalamitné drevo, ale skor mám pocit že to beú doradu. Trasu teda končím v najvačšom Camping a Caravan parku (9 Libier za noc a stan) v Glen Nevise. Tipujem vyše 300 stanov a ešte viac karavanov, niektoré stany si nezadajú ani s mojou pražskou garsónkou. Jednomiestny Vaude tu vyzerá proste roztomilo.

O podobné vodopádiky nie je núdza, vody je skutočne všade dosť

 

A ešte pár fotiek, ktore sa dajú spraviť aj za daždivého počasia

Ťažká tu veru bola pozícia na fotenie, jeden z horskzch potokov za Kinlochlevenom

 

A posledný …

Trasa krásna, počasie mizerné, aj tak mám krásne zážitky. Mám ešte pár dní, niečo vymyslím …

ZANECHTE KOMENTÁŘ