Chadar – trek po zamrzlé řece

Po mesiacoch príprav som sa konečne rozhodol navštíviť fascinujúcu krajinu v západných Himalájach, zvanú Ladak, v zime – teda v období, kedy turistov nestretnete a zohnať ubytovanie v jedinom väčšom meste je značný problém. Zimné obdobie je totiž v Ladaku dlhé a kruté – teploty sa pohybujú od -10 do -40 stupňov Celzia a horské priesmyky sú beznádejne uzavreté gigantickými masami snehu. Obyvatelia v dedinách prežívajú nielen vďaka zásobám zhromaždeným počas krátkeho leta, ale i vďaka neúnavnej duchovnej praxi, ktorá je práve v zime najintenzívnejšia. V tomto navonok nehostinnom prostredí som zažil jeden z najúžasnejších trekov svojho života. Chadar, ako trek nazývajú miestni, slúžil odpradávna obyvateľom odľahlej oblasti Zanskar pre styk s okolitým svetom. Celá trasa vedie po čiastočne zamrznutej rovnomennej rieke Zanskar, a počas celej zimy je to jediná spojnica domorodcov s „civilizáciou“.

Leh

Pristátie v meste Leh (3500 m.n.m.) je náročné a náš pilot ani po treťom kolečku nad letiskom nechce pokúšať štastie. Po štvrtý krát to vyšlo, vystupujem spolu s domácimi do teploty -20 stupňov Celzia.
V guesthouse mi za pár chvíľ zamrzla všetká voda, domáci sa nerozvážne pustili do rozmrazovania splachovacieho záchodu, čo bola zrejmá chyba už od počiatku ich snaženia. Na druhý deň spoločne s našimi sprievodcami vyrážame do malej dedinky Chilling, kde nevšedný trek po zamrznutej rieke začína…

Deň 1.: Prvé kroky

Prvé kroky po ľade sú fascinujúce. Človek si musí zvyknúť na iný druh chôdze, ale hlavne na zvuky, ktoré pod ním táto nestála a zradná ľadová pokrývka vydáva. Najťažšie je zvyknúť si na neustálu zimu, dnes ideme len cvične, asi 2 hodiny, potom táboríme v plátených stanoch. Teplota k večeru klesá pod -20 stupňov Celzia. Nosiči pozbierali v okolí trochu dreva a tak sa večer asi hodinu tešíme z mihotavého svetla ohňa a tradičného indického mliečneho čaju. Ladačania, najmä tí starší, si musia vystačiť s v každodennom živote s málom a vedia dobre hospodáriť. Pri ohni opravujú primitívne, ale funkčné sane, na ktorých budú niesť náklad potravín na nasledujúcich 10 dní. Používajú pritom prastaré, ale účinné metódy – prevŕtanie dreva rozžeraveným drôtom im trvalo 10 minút a ja som popri zahrievaní rúk nad ohňom s nemým úžasom sledoval ich neuveriteľnú trpezlivosť.

 

Deň 2.

Druhý deň pochodu nás čaká 5 až 6 hodín chôdze. Chadar sa považuje za jeden z najdobrodružnejších aktivít v Ladaku. Tento pochod je vždy unikátny a my ešte nevieme, ako dopadne ten náš. Nevie to ani miestny sprievodca, ktorý sa po tejto trase len pred pár dňami zo Zanskaru vrátil. Ľad sa neustále mení, často je potreba balansovať na okraji zmrznutej kryhy, pod ktorou prudko tečie rieka. Pád do nej by bol nielen nepríjemný, ale i extrémne nebezpečný – voda je ukrutne studená, neustále na pokraji zamrznutia. Navyše, ako som sa neskôr dozvedel, väčšina nosičov nevie plávať.
Podvečer opäť zakladáme tábor. Annand a Bharat, moji spolupútnici, sú z južnej Indie a nie sú na zimu príliš dobre vybavení – fyzicky ani psychicky. Cesta je pre nich doslova očistcom a každý deň odrátavajú koľko im ešte chýba do návratu do teplých krajín. Obaja chalani sú dobrí spoločníci, ale sem fakt nepatria. Annand je už trochu mestské dieťa a obrovský problém mal napr. s chodením na záchod do prírody – to som u Inda nečakal (dobre, až taká sranda to v tej zime nebola).

Deň 3. a 4.: Ľadopády

Nasledovné ráno je mrazivé, ale prekrásne. Z rieky ešte dýcha nočný chlad ktorý vlastne nezmizne počas celého dňa. Sezónne prítoky Zanskaru počas zimy zamŕzajú a poskytujú našej ceste veľkolepé prírodné kulisy. Rieka sa dnes vo svojom toku plazí v hlbokej rokline a pohľad na hory nad nami, niekedy i 2 kilometre vysoké je proste úžasný. Človek má pocit, že sa náhle zmenšil, čo je nečakane príjemné. Všetky starosti sa zdajú malicherné, po dlhom čase mi opäť stačí len chôdza, dýchanie, jedlo a spánok. Bezmedzný obdiv však patrí domácim, ktorí tu nie sú ako my len na pár týždňov, ale musia krutú zimu zvládať mnoho mesiacov ročne. Navyše nespávajú v plátených stanoch a kvalitných spacákoch, ale v jaskyniach, zabalení do niečoho, čo príbuzenstvo so spacákom už ani nepripomína.
Po ceste sa neprihodilo nič dramatické, pár krát sme obchádzali rieku po bočných skalách, pretože nebola dostatočne zamrznutá. Dedinka Nyerak, ku ktorej sme dnes dorazili, je len zoskupenie niekoľkých domov – to je tu ale ostatne pravidlom. Centrom každého z nich je izba zvaná „heating room“. Je to miestnosť bez okien, kde ústredným kusom nábytku je malá kovová piecka, v ktorej tlie pár placiek usušeného jačieho trusu. Malé modré plamene vytrvalo zohrievajú slaný mliečny čaj s jačím maslom zvaný gur-gur čcha, je zvláštne že nik z mojivh známych ho nemá rád, mne príde fakt dobrý. Navyše po 4 dňoch pobytu v neustávajúcom mraze má táto zadymená tmavá miestnosť kúzelnú atmosféru, konečne sa môžem vyzliecť až do mikiny.

Deň 5.: Wamu

Počasie sa zhoršuje, začína snežiť, to nám sťažuje ďalší postup. Pokiaľ by napadlo snehu príliš, je cesta úzkym a vysokým údolím rieky nebezpečná kvôli lavínam. Navyše naša jediná cesta späť je po vlastných stopách až do Lehu. Stanzin – náš miestny sprievodca a kamarát – sa chvíľu rozhoduje, ale nakoniec sa vydávame na pochod k nášmu konečnému cieľu, horskej usadlosti Lingshed. Predtým než sa odchýlime od rieky do strmých svahov himalájskeho pohoria, musíme prekonať obávanú časť rieky zvaný Wamu. Asi 200 metrov dlhý úsek treba v prípade nebezpečného ľadu brodiť v protiprúde, namočení po pás vo ľadovej vode. Nechápem ako sa také niečo dá prežiť, ale Stanzin nám s úsmevom rozpráva ako tu pred rokom ťahal 6 japonských turistov z vody. Kričali vraj jeden cez druhého že umierajú. Po ďalších 5 hodinách intenzívneho pochodu po príkrom chodníku, ktorí miestni honosne nazývajú „link road“, sa ocitáme v úžasnej zanskarskej dedinke Lingshed

Deň 6. a 7.: Lingshed

V malebnej dedinke Lingshed, kde sa zastavil čas, ostávame dva dni. Snažím sa pochopiť ako miestni prežívajú odrezaní od zbytku sveta. Pravda, miestni dokažu vzdialenosť do mesta prekonať za polovičný čas než my. Pohybujú sa totiž neustále v miernom pokluse a tak vždy ráno po zbalení stanov doslova odbiehali i s nákladom z dohľadu. Zima je v zanskarskej dedinke jednotvárna, ale možno práve to je dôvod, prečo si tieto nedostupné horské oblasti zvolili mnohí jogíni za svoj dočasný príbytok pri meditačnej praxi. Naropa, Marpa, i samotný zakladateľ tantrického budhizmu Padmasambava (guru Rimpoče), šírili v Zanskare učenie ktoré sa dodnes považuje za najrýchlejšiu cestu k dosiahnutiu osvietenia, pokiaľ sa teda vobec dosahuje. Podstatné je, že sa toto učenie zachovalo dodnes a v celej oblasti je stále živé – je to dedičstvo prenesené z učiteľa na žiaka, neprerušenou líniou tantrických majstrov.
Vďaka priateľstvu so Stanzinom tu nie som úplny cudzinec a tak ma pani domáca večer pozýva na výborný slaný čaj ako je tu už zvykom. Pridáva tradičné tibetské jedlo tsampu, je to pražená jačmenná múka, ktorá sa zmieša s čiernym čajom. Počul som, že niektorí horali v živote žiadne iné jedlo nemali. Mne je tsampa dôverne známa, tak si pochutnávam a chválim tohtoročnú úrodu.

Ďalšie 4 dni nám trvá, než sa dostaneme spať do mesta Leh po svojich vlast-ných stopách. Lúčim sa so Stanzinom a hlavou ešte vo vysokých horách sadám do lietadla smer Dillí a Praha. Trek, na ktorý som sa poctivo pripravoval niekoľko mesiacov, mám za sebou, paráda!

ZANECHTE KOMENTÁŘ